Raj menom Pyreneje

Bon dia! (začnime netradične, pozdravom v katalánčine)

Dnes vám všetkým čitateľom s radosťou napíšeme o našich zážitkoch z malebných Pyrenejí. Tak veru, vo štvrtok večer sa z ničoho nič zrodila idea opätovného vycestovania do hôr. Tento krát na pozvanie Jankovej sesternice Janky, ktorá v údolí Val d'Aran žije dva roky. Spojili sme teda rodinné stretnutie po šiestich rokoch s predĺženým víkendom v horách a hurá na výlet.

Štyri a polhodinová cestu do údolíčka by sme mohli nazvať aj cestou v čase. Ešte v predchádzajucom príspevku som spomínala, ako sme sa kúpali v mori. V piatok sme už zo slnečnej Barcelony prešli obdobím jesene do zasnežených Pyrenejí. 

Vo Vielhe nás už čakala Janka, ktorá nás hneď pozvala do reštaurácie-baru, kde pracuje jej priateľ Dario a kde kedysi pracovala aj ona. Zvítali sme sa a pokračovali sme ďalej do ich bytu, ktorý je mimochodom vzdialený asi 5 metrov od reštaurácie :) 

"Doma" nás už netrpezlivo očakával ich domáci miláčik, argentínska doga, Kiko. Napriek tomu, že je to pôvodne lovecký pes, k nám sa správal slušne a úctivo. Na stôl vyskakuje iba keď je sám doma a vie so napríklad "naservírovať" suchú bagetu zo stola a patrične ju vrátane obalu rozmrviť po dlážke :)

A toto je jeho tradičná aktivita (pozeranie z okna) doprevádzaná zúfalým kňučaním, keď jeho páni nie sú doma...

Večer sme ho preto boli ešte vyvenčiť, pričom sme sa pokochali výhľadom na Vielhu.. 

Na druhý deň, rozumej v sobotu, sme zapriahli turistickú obuv a hor sa na kopce. Pyreneje sú naozaj krásne a tu sme si mohli užiť aj náš prvý sneh :)

Pri pozeraní a "guľovačke" sme si ho ešte užívali, ale...

..keď sme sa ním brodili a zapadali (v lepšom prípade) po kolená a (v opakovaných horších prípadoch) až po pás,  úsmev na tvári nám zamŕzal.. A nie len kvôli teplote okolitého vzduchu :) 

Premočené topánky a nohavice, studené nohy a únava však priniesli želané ovocie a oblečenie a obuv sme sušili a energiu doplnili pri takomto výhľade. A to, uznajte, stálo za vynaloženú námahu, aj za väčší obrázok :)

 A tu si už spokojne ohrievame nôžky na horskom slniečku.. 

Spokojní s výletom, vlastne poctivou vysokohorskou túrou, sme ešte nevedeli, aká chutná večera nás čaká! Dario je totiž napoly argentínčan a ešte k tomu kuchár a keďže Argentína je krajinou steakov, vynikajúci hovädzí steak bol na svete. Hoci ho pripravovala Janka, je vidieť, že z kuchárskeho umenia sa na ňu niečo nalepilo :) Ešte teraz sa mi zbiehajú slinky keď si naň spomeniem... 

Po skvelej večeri bol posledným bodom sobotného programu a prvým bodom nedeľného programu koncert, na spôsob mexických nocí v Elame, ale so živou hudbou a lepšou zábavou:) Na fotke z koncertu vidíte Janku, Daria a ich kamarátku Ester.

Keďže v nedeľu začalo radikálne protestovať počasie, venovali sme sa poznávaniu krás údolíčka Val d'Aran  prostredníctvom vozenia v aute. Mimochodom, údolíčko si okrem našich sympatií získalo aj sympatie španielskej kráľovskej rodiny, ktorá sem chodieva lyžovať. Tým, že ho navštevujú takýto významní hostia zároveň získalo nálepku "prestížne", čo sa odrazilo na zvýšení cien za lyžiarsky lístok. 

To, že sa nachádzame vo vidieckej oblasti však neustále pripomínajú dopravné značky vyobrazujúce dobytok. Nájdete ich naozaj na každej zákrute. Z ciest po údolí vyberáme:

... roztrúsené dedinky s počtom domov cca do 15 (umiestnené v stredovej etáži stromčeka zdobiaceho zábradlie)...

...voľne sa pasúce, nemé a nehybné koníky, čakajúce na pohladenie okoloidúcich milovníkov zvierat (a nie konských salám)..

... vodopády a ja v čudnej uzimenej póze, akoby ma Janko išiel vystreliť do vesmíru :)

Večer sme si vyrazili najesť sa do reštaurácie blízko francúzskych hraníc, ktorej meno si nepamätám, ale zato si veľmi dobre pamätám ako sa volala dedinka, cez ktorú sme prechádzali. Jej meno je Les. Takže za Lesom v ďalšej malebnej dedinke sme si dali opäť vynikajúci večeru a príjemný víkend sme zakončili pokusom o pozeranie filmu Snatch. Keďže ja s Jankou sme unavené do polhodiny zaspali, dopozeral ho len Janko a ja si môžem opäť na konto pripísať ďalší film, pri ktorom som zaspala, ale ktorý si určite raz dopozerám :)

V dnešné ráno sme sa zobudili do ešte sychravejšieho dňa, čo ma len utvrdzovalo v tom, že sobotná turistika sa nad mieru vydarila :) Dali sme si raňajky a rozlúčili sme sa s našimi hostiteľmi aj údolíčkom, ktoré nám na rozlúčku venovalo aj naše prvé padajúce snehové vločky v Španielsku. Pri cestovaní kľukatými cestičkami v Pyrenejách však je možné natrafiť aj na iné, "dychvyrážajúce" scenérie, ako napríklad stádo koní na hlavnej ceste :) Veru, ťažko sa nám lúčilo s týmto nádherným krajom...

Návrat do reality bežných dní nám sprostredkovalo opätovné nekonečné hľadanie parkovacieho miesta pri našom byte, ktoré našťastie skončilo úspešne. Janko dnes dokonca stihol ešte aj školu, ja som si "voľný čas" skrátila vybaľovaním, varením a praním.

Na dnes teda toľko.. Zdravíme na Slovensko!!